Za čias našich starých materí malo to so svadbami vyzeralo všetko úplne inak. Kým sa zaľúbenci dopracovali k spoločnému „áno“, predchádzalo tomu často veľa nenápadných ale v tej dobre potrebných a dôležitých úkonov. Tak vám ich priblížim a umožním tak nazrieť troška hlbšie do histórie a za chrbát starým fotkám...

Svadba sa takmer všade, ale predovšetkým na Slovensku v minulosti vyznačovala veľkou variabilitou. Predpokladá sa, že obyčaje s ňou spojené, existujú odvtedy, ako vznikli prvé inštitúcie manželstva. Forma a priebeh svadobných obyčajov úzko súvisel práve so spôsobom uzatvárania manželstva. Za najstaršie sa považuje únos a kúpa. Únosy boli však často fiktívne – dohovorené. Inscenovanie násilia sa spájalo aj s kultom rodových predkov, od ktorých nesmela nevesta odchádzať dobrovoľne a musela prejavovať ľútosť a byť odvedená. Kúpno-predajnú zmluvu nahradil neskôr dohovor rodičov oboch zúčastnených strán, ktorý sa potvrdzoval rôznymi symbolickými aktmi. Potom nasledovalo obradné odovzdanie - vydanie nevesty rodine ženícha, z čoho pochádza aj termín „vydaj“. Ďalším krokom bolo zloženie znakov slobodného stavu – u nevesty veniec / parta a u ženícha pierko. Jedným s posledných krojov bolo ukladanie mladých na lôžko pred svedkami a často aj následné dokazovanie ich spojenia vyvesením plachty alebo nočnej košele. Na druhý deň ráno nasledovalo čepčenie nevesty a prijatie mladého páru medzi dospelých členov spoločenstva. Pri všetkom bola nutná účasť členov spoločenstva, ktorí mali funkciu svedkov potvrdzujúcich právoplatnosť vykonaných svadobných obradov. Ich vykonanie potvrdzovalo právoplatnosť manželstva a jeho uznanie v danom spoločenstve. Snahy o zavedenie cirkevného sobášneho obradu sa potvrdili až v roku 1563 na Tridentskom koncile. Odvtedy sa cirkevný sobáš stal jediným právoplatným spôsobom uzavierania manželstva rešpektovaný aj svetským právom. Koncom 19.storočia sa do tohto postavenia dostal civilný – občiansky sobáš, ktorý štátna moc uzákonila ako povinný v roku 1894. Nemal slávnostný charakter a považoval sa len za „zápis u notára“. V roku 1918 nastala zmena a obe formy – cirkevná aj civilná sa stali rovnocennými.

Svadba patrí do skupiny tzv. obradov prechodu. Sú to obrady, ktorými prechádza človek v priebehu svojho života vtedy, keď sa mení jeho doterajší stav. Odrazili sa v nej aj špeciálne historické danosti spoločenstva – sociálno-ekonomické podmienky, etno-kulturálne procesy, náboženské predstavy a liturgia, právne a morálne normy, etika a iné zložky duchovného i materiálneho života a kultúry. Významnú úlohu malo obradové pečivo, ako symbol prosperity roľníckej práce.

Uzavretie manželstva znamenalo i znamená nielen spojenie muža a ženy ale aj spríbuznenie ich rodín. No zmenu rodinného a sociálneho stavu podstupovala hlavne žena – nevesta, preto sa týkala väčšina obradov potvrdzujúca tieto zmeny práve jej.

V prvej polovici 20.storočia obrady svadobného obdobia rozdeľovali na tri základné časti – predsvadobné, svadba a posvadobné. Do týchto časových úsekov sa pomestilo množstvo úkonov...

Predsvadobné obdobie - zálety, vohľady, priezvedy, priepačky, pytačky, zásnuby, ohlášky, pozývanie na svadbu, dievocká a mládenecká rozlúčka so slobodou

Svadba – svadobná družiny, príprava a obliekanie nevesty, príchod ženícha po nevestu, odobierka od rodičov, cesta na sobáš – svadobný sprievod, sobáš, príchod zo sobáša, svadobná hostina a zábava, odchod nevesty z domu, príchod nevesty do domu ženícha, skladanie venca, ukladanie mladého páru na lôžko, čepčenie, obradový tanec začepčenej nevesty, delenie svadobného koláča, rozchádzanie svadobčanov

Posvadobné obdobie – posvadobné hostiny, zábavy a hry, obradná očista, prevoz výbavy – rúcha, svadobné dary

Veľmi podstatnými boli svadobní funkcionári. Boli to osoby poverené svadobnými rodinami vykonaním tradičných úloh zabezpečujúcich slávnostný priebeh svadby. vystupovali ako zástupcovia oboch rodín mladomanželov alebo ako reprezentanti vekovej skupiny – dievok, žien a mládencov, mužov. Plnili organizačné, obradové a zábavné funkcie a bez ich účasti a aktivity sa svadba nemohla konať. Najvýznamnejšou osobou bol starejší , ktorý riadil celý priebeh svadby. Dôležitý bol aj prvý družba, ktorý bol zástupcom ženícha i predstaviteľom mládeže. Zo ženských funkcií bola zo strany mladuchy dôležitá starejšia, ktorá ju sprevádzala a ochraňovala a prvá družica – predstaviteľka slobodných dievok. Svadobnú družinu tvorili vybrané dievky a mládenci vo funkciách družbov a družíc, ktoré sa od ostatných svadobčanov odlišovali špecifickým označením. Družice mali na hlave vence, stužky a kvety a znaky mužov boli pierka, ručníky, šatky, stuhy a palice. Na pozývanie svadobných hostí bola špeciálna funkcia – tzv. zváč. Ďalšou dôležitou postavou bol tzv. hospodár, hofmistr, šafár, stolník, hajtman alebo čopnár, ktorý mal na starosti priebeh svadobnej hostiny, usádzanie hostí, ponúkanie, ale najmä dozor nad nápojmi. Svadobná družina obsiahla ešte množstvo ďalších svadobných funkcionárov, no zánikom a redukciou mnohých svadobných obyčajov sa aj význam týchto funkcií a funkcionárov zmenšil.